Tomáš Gluchman

20. februára, 2011 | cestovanie, milano, taliansko | Diskusia (2)

V predošlom článku som ospevoval prvé dojmy z nášho výletu v Miláne. Nedá sa byť v talianskom meste a nevychutnať si aj ducha histórie, ktorého podporuje majestátnosť a úchvatnosť stredovekých majstrov. Hoc prví keltskí obyvatelia začali túto svätyňu¹ obývať už okolo roku 400 pred n.l. a neskôr sa sem dostali Rimania, mnoho „antiky“ sa v Miláne nezachovalo.

Okrem kúskov arény, niekoľkých antických brán a jedného víťazného oblúka (ktorý vyzerá anticky, no postavil ho Napoleon v 19. storočí), sú všetky ostatné pamätihodnosti „novšieho“ dáta.

Fragmenty z rímskej arény v Miláne

Ale pekne poporiadku. Už pri pokuse zdolať najústrednejšiu milánsku pamiatku sme pocítili poryvy vetra lámajúceho sa na jej mramorovej fasáde…

Duomo – do tretice všetko dobré

Milánske Duomo a majestátnosť jednej z najväčších katedrál na svete

Duomo: 1. pokus – neskoro, 2. pokus – samovrah (chjo)

Bezprostredné sklamanie poznačené v zápisníku

Majestátne sa v centre Milána týči gotická stavba, štvrtá najväčšia katedrála na svete – Duomo. Bližší pohľad na ňu je úchvatný. Nielen celá fasáda, ale aj každá vežička, každý jej kút je bohato zdobený výjavmi a sochami, nečudo, veď sa stavala vyše 500 rokov (prikázal ju dokončiť až Napoleon Bonaparte na počiatku 19. storočia, no podarilo sa to až v roku 1960). Práve na margo jej zdobenia raz poznamenal Oscar Wilde, že sa jedná o hnusnú stavbu, neumeleckú a monštruóznu, a že je na nej kopa detailov, ktoré nie je normálne vidieť. Mal trochu pravdu, Duomo je mimochodom obložené asi 3400 sochami a sú naozaj všade.

Cestou na terasy

O tom som sa presvedčil aj sám. Keď som zavítal na jej strechu (oficiálne sa jej hovorí „terasa“), videl som ju zrazu v inom svetle. Nezdieľal som však Wildeov názov. Katedrála nám dala pocítiť ešte pred jej návštevou, že ju nemôžeme brať na ľahkú váhu (veď vraj váži 325 tisíc ton). V prvý deň, počas prvého pokusu navštíviť terasy vo výške 70 metrov nad zemou, sme prišli neskoro – za niekoľko minút sa zatváralo. Na ďalší deň, keď sme dorazili radšej predpoludním, naše plány skrížil samovrah, ktorý sa rozhodol skrátiť svoj život prostredníctvom tohto diela. Celkom šťastím bolo, že sme sa hore dostali až tretí deň, pretože deň predtým bola časť terás zatvorená kvôli námraze, a my sme sa takto (3. deň) mohli kochať aj prechádzkou po streche, a nádherným výhľadom na nekonečne rozsiahle Miláno.

Konkurenciou Duoma ale začínajú byť v centre pomaličky vyrastajúce mrakodrapy. Svojim výzorom a vážnosťou ale Duomo neprekonajú.

Mimochodom, práve suvenírom – zmenšeninou milánskeho Duoma – bol v roku 2009 zasiahnutý do nosa taliansky premiér Silvio Berlusconi. Podobný suvenír sa nám momentálne pyšní na polici.

Výhľad z priečelia Duoma na námestie pred ním

Duomo di Milano v noci

Ďalšie pohľady na Duomo

Kráľova galéria

Susediac s Duomom je umiestnená galéria Viktora Emanuela II. (Galleria Vittorio Emanuele II), pasáž, v ktorej sídlia obchody luxusných značiek, ako Prada, Louis Vuitton, Gucci, či McDonald. Táto reštaurácia síce svojou povahou pôsobí v objatí talianskych značiek máličko trápne, ale z hľadiska ich tržieb je to asi najvýhodnejšie miesto. Možno majú ešte väčšie obraty, ako Burger King za rohom v tieni katedrály.

Celá podlaha je dekorovaná peknými mozaikami. Či už výjavy starovekého Ríma, alebo mýtické vyobrazenia, medzi nimi je aj býk, ktorý má namiesto… ehm… semenníkov vyšúchanú dieru. Nejedná sa o kastráciu, ale o údajné šťastie, ktoré postihne toho, kto sa na tomto mieste trochu pootáča na svojej päte. Je očividné, že nespočetné množstvo piat spočinulo na tomto mieste, medziinými aj tá moja, a zistil som tak, že jamka je už veru poriadne hlboká… chudáčik.

Galéria Viktora Emanuela II.

Galéria v noci / Vuitton shop / Býčie varle pre šťastie

La Scala

Teatro alla Scala (so sochou Leonarda da Vinciho vpravo)

La Scala – škoda, najkrajšie múzeum, no foto

Byť v Miláne, tak je nutné sa (aspoň) odfotiť pred svetoznámym operným domom – Teatro alla Scala. Samotné divadlo si toho v minulosti už prežilo svoje – zničil ho už požiar, nemecké bombardéry počas druhej svetovej vojny, no na oplátku, ako bolestné, hostilo významné svetové premiéry, alebo bolo domovom významných skladateľov, akými boli Guiseppe Verdi, či Giacomo Puccini. Pred niekoľkými rokmi zažilo významnú rekonštrukciu a modernizáciu. To však nie je vidieť, lebo budova vyzerá naozaj historicky.

Večerná La Scala

Mali sme možnosť nahliadnuť do hľadiska a vidieť samozrejme aj pódium La Scaly. Na budovu je totiž nalepené divadelné múzeum, ktorého súčasťou je aj návšteva lóže divadla. Samozrejme za predpokladu, že neprebieha predstavenie, alebo skúška. V tom čase sa tam síce pripravovala scéna na večerné predstavenie, ale zážitok to bol tiež príjemný. Prekvapilo ma, aká je La Scala zvnútra malá, opticky sa zdá byť oveľa menšia, ako napr. české Národní divadlo, či česká Štátna opera. Opak je však pravdou. Zatiaľ čo sa do Národného divadla pomestí necelá tisícovka divákov, La Scala pojme až 2800 priaznivcov klasiky. Smutnou pravdou však je, že možno tretina z nich na scénu vôbec neuvidí, kvôli úzkym lóžam a nutnosti tzv. aktívnej participácií diváka na predstavení (tj. je treba sa nahýnať, aby bolo zo zadných sedačiek čosi vidieť).

Múzeum ale bolo veľmi pekné, rovnako ako aj hľadisko, škoda len, že v takýchto prípadoch o to viac platí, že fotenie v múzeu je prísne zakázané – na každom rohu je bezpečnostná kamera a za každým rohom je pracovník ostrahy. Samozrejme, je ich počuť, keďže parkety vŕzgajú a ja som s priateľkou v múzeu sám.

La Scala – Divadelné múzeum / Program na aktuálnu sezónu / Pohľad do hľadiska

Cenacolo Vinciano ergo Posledná večera od Leonarda da Vinci

Posledná večera (l'Ultima Cena), Leonardo da Vinci, 1499

Toto svetovo známe dielo sa nachádza v kostole Santa Maria delle Grazie, len niekoľko minút tramvajou alebo metrom z centra Milána. Samotná freska sa nachádza na severnej strane priestrannej kaplnky, a denne ju zhliadne niekoľko stoviek ľudí – keďže do nej vpustia každých 15 minút 20 ľudí.

Ak by ste Poslednú večeru chceli navštíviť, objednajte a zaplaťte lístky cez internet, pretože po príchode na vás bude celkom určite čakať tabuľka oznamujúca, že všetky voľné miesta sú už vypredané.

Najskôr sme si museli nastaviť správne budíky. V čase rezervácie (asi mesiac vopred) boli posledné voľné miesta o 9.45 predpoludním a my sme samozrejme nechceli ráno zmeškať poslednú večeru. Počkali sme si teda najskôr asi polhodinku na lavičkách v kostole, potom na lavičkách pred posuvnými dverami spolu so skupinou japončíkov, až kým nenadišiel čas a cez niekoľko ďalších posuvných sklenených dverí, a cez vyrovnávanie klímy, sme sa dostali pred spomenuté vyobrazenie Ježiša s apoštolmi.

Ježišova posledná večera

Musím povedať, že hoc to človek už videl nespočetne krát, vidieť to naživo je ešte úchvatnejšie. Atmosféru dokresľuje prítmie a zo zeme osvetlená stena, ktorá sa pred vami vyníma tak, že vzbudzuje rešpekt a uznanie nielen autorovi, ale aj zobrazeným postavám. Vzduch je tam mierne vlhký, chladný, občas sa ozývajú pochvaly turistov smerujúce k dielu, a občas zašuchocú noviny, ktoré si číta pani konajúca dozor. Perfektný čas vytasiť fotoaparáty a večniť si spomienky.

Vzduch jedenkrát pretne „*No foto!*“ s typickým talianskym prízvukom. To si len teta obracajúc stranu a nevšímajúc okolie vytvára istotu, že nikto nebude šíriť ďalej tento chránený kúsok zafarbenej omietky. Mimochodom, Ježiš mal pôvodne namaľované aj nohy, to len v roku 1652 tam nejaký chytrák prirobil dvere vedúce do kláštornej kantýny.

Oproti, na južnej stene kaplnky, sa vyníma iný obraz. Ukrižovanie Krista od Giovanni Donato da Montorfano sa krčí v tieni pozornosti Poslednej večere, no freska je nemenej zaujímavá. Ani priveľa informácií o nej nie je, človek si ju ani nevšimne po vstupe do kaplnky. Až keď sa otočí, pripravený odísť, po nasýtení sa da Vinciho, zrak mu spočinie na druhej osvetlenej stene. No sila stredovekého vynálezca toho človeka donúti sa otočiť späť a ešte posledným dúškom si vychutnať detaily Cenacola. Fotografia tejto fresky sa nachádza nižšie v tomto článku.

Kostolíky, baziliky

Okrem sídla arcibiskupa a Santa Maria delle Grazie sme navštívili aj iné kresťanské svätostánky. San Lorenzo, Sant' Ambrogio (Sv. Ambróz je zároveň aj patrónom Milána), San Bernardino alle Ossa a San Stefano Maggiore. Všade sme si nielenže oddýchli, ale sa aj pokochali majestátnosťou a detailnosťou umelcov, ktorí sa podieľali na ich výzdobách.

Jeden kostol z týchto vymenovaných sme ale chceli navštíviť plánovite – San Bernardino alle Ossa. Ak ste pochopili, že „ossa“ je plurál od „osso“ a to znamená „kosť“, tak chápete správne. Súčasťou Bernardina je aj osuárium, po našom kostnica. Dozvedeli sme sa o ňom náhodne kdesi na internete a s popisom sme sa vybrali ulicami južne od Duoma. Samozrejme, ja ako skvelý navigátor som sa ujal vedenia, no netušil som, že môj bio-GPS senzor má poruchu. Tak sme cestu „na dve ulice“ pretiahli na asi pol hodinu, no napokon celučkí celí sme sa na miesto dostali a nenápadnými dverami vkročili dovnútra. Vpravo, za otáčavými dverami nás už čakala ponurá atmosféra, osvetlená sviečkami, v chladnom a vlhkom prostredí.

Lebiek je tam veru dosť. Vždy je úchvatné, ako je manipulované s pozostatkami cirkevných nebožtíkov. V kostole zasvätenom Sv. Ambrózovi sú pod hlavným oltárom vystavené tri presklenné truhly, ktoré uchovávajú balzamované a vysušené telá práve Sv. Ambróza a dvoch ďalších mučeníkov. Podobne to bolo aj vo Sv. Lorencovi, lenže v bočnej kaplnke.

Jedna z expozícií v bazilike Sv. Ambrózia obsahuje aj drôtený betlehem, ktorý vytvorili vojaci v nemeckom koncentračnom tábore na vianoce 1944.

Betlehem z koncentračného tábora, 1944

Svätý Ambróz a dvaja mučeníci
(jeden leží vzadu, nie je vidieť)

Ukrižovanie od da Montorfana oproti
Poslednej večeri od da Vinciho

Kostnica kostola San Bernardino alle Ossa

Kostoly sú okrem iného dobré aj na sadnutie si.

Keď sme si po niekoľkých hodinách na nohách konečne sadli v kostole San Lorenzo

Ako sa hovorí na záver, to be continued. V príprave je ešte tretí diel, ktorý zavŕši našu túru po milánskych pamiatkach návštevou najväčšieho talianskeho štadióna San Siro a budeme sa venovať, áno, jedlu. Nevenovať niekoľko viet talianskemu jedlu je ako nevšimnúť si v Egypte pyramídy.

Doporučujem si tiež prečítať pekné zhrnutia nášho výletu na blogu mojej drahej polovičky, predovšetkým Výlet po Miláne, Stín milánskej katedrály a Túra po štadióne San Siro. O predmete posledného článku si môžete prečítať v treťom dieli, takže si ešte nechajte malé miestečko umeleckého zážitku v duši aj pre mňa ;-)

No a fotografie sa pomaly kopia v sade na mojom Flickri.

¹ prelúsknutím sa keltskou etymológiou znamená pôvodný názov mesta – Medhlan, resp. Mediolanum – nejaké ústredné miesto, alebo svätyňu keltského kmeňa.

Pokračovanie: Zápisky z Milána – štadión majstrov a dobré jedlo (3/3) »