Tomáš Gluchman

17. februára, 2011 | cestovanie, milano, taliansko | Diskusia (3)

Volajte ho ako chcete – Mediolanum, Medhlan, ako Nemci – Mailand, či proste Miláno, hlavné mesto lombardského regiónu v severnej časti Talianska. Navzdory tomu, ako priemyselne je toto mesto založené, má svoje čaro a práve to snúbenie okolitého ruchu a jeho rozmanitej architektúry ho robí ešte krajším.

Možno tento článok začínam štýlom, akoby som v ňom strávil štyri roky, faktom ale je, že som tam strávil „len“ štyri nádherné dni s priateľkou. No a počas nich sme toho zažili až-až.

A keď hovorím nádherné, tak myslím určite aj počasie. Do posledného dňa sa predpovede hádali, všade naokolo sa to hemžilo sychravým februárovým počasím, no nad Milánom sa nakoniec vznášal len jemný ranný opar, ktorý jasná obloha s prenikavými hrejivými slnečnými lúčmi razom skrotila a začala trápiť objektívy našich fotoaparátov.

Týmto ďakujem môjmu Moleskinu, ktorý stál pri mne a pomáhal mi memorovať kolorit, kolobeh a kolosálnosť udalostí.

Začalo to teda tak, že sme prileteli na druhé najväčšie letisko v Taliansku – Malpensa…

Každý správny Talian…

Motorky/skútre nesklamali.

Poznámka v Moleskine

Motocykel na každom rohu

Sprvu, po príchode, som bol prekvapený, ako málo motocyklov vidím. Na to, že sa jedná o talianske mesto, sme cestou z hlavnej vlakovej stanice do blízkeho hotela nestreli obvyklé množstvo malých bzučiacich jednoválcov. Karta sa obrátila po vstupe do užšieho centra mesta, ktorého obraz sa priblížil obrazu ostatných talianskych metropol – klasické vyobrazenie pána v slušivom a perfektne sadnúcom obleku, ako s helmou na hlave a koženou aktovkou sviští vzduchom milánskym korzom. A práve v Miláne je okrem slušivých pánov možné zhliadnuť aj dámy, ktoré sa premávajú rušnými korzami v lodičkách, či opätkových čižmičkách s rukavicami proti vetru a znova bezpečnostnou helmou na hlave. A to nielen na skútroch, ale aj silnejších mašinkách.

Á propos (prvé odbehnutie od témy), talianska spoločnosť Grandi Stazioni, ktorá prevádzkuje vlakové stanice napr. Centrale v Miláne, Santa Lucia v Benátkach, či Termini v Ríme, je tá istá Grandi Stazioni, ktorá modernizuje hlavnú vlakovú stanicu aj v Prahe.

Stazione Centrale, Milano

Hotel

Prekvapenie – v talianskej telke chodia reklamy na instantné kávy.

Po zoskenovaní televíznych staníc na hoteli

Prišli sme do hotela, ktorý, ako som zistil až po našom výlete, bol jednohviezdičkový (pre puritánov – náš trip bol badžetový!). Za služby by som im dal aspoň o hviezdičku naviac, pretože hneď po vstupe nás privítal milý Ind, hovoriaci obstojne anglicky, a napriek tomu, že sme prišli 5 minút predtým, ako sme sa mali ubytovať, veľmi ochotne nás odprevadil do izby, v ktorej ešte ordinovala upratovačka. Na naše naliehanie, že to je OK, že 5 minút počkáme, sa otočil a priniesol druhú magnetickú kartu od vedľajšej izby.

Hotel Nettuno – naša izba

Ako hovorím, na jednu hviezdičku možno málo, v izbe klimatizácia, telka, polorozbitá skriňa a – jedno talianske prekvápko a jedna klasika. Prekvapením bolo, že sprcha tvorila samostatnú časť kúpeľne a že sa nesprchovalo prosto na zemi vedľa toalety, ako to býva v mnohých talianskych ubytovačkách zvykom (a čo ťažko trávia turisti zo západu), klasikou zasa boli tvrdé postele a ešte tvrdšie vankúše. Ale človek si už zvyká.

Jeden nepochvalný komentár na TripAdvisore tvrdil, že izby sú príliš hlučné. My sme sa o tom presvedčili v prvú noc, keď sa niekto premával po chodbe s kufrom na kolieskach a zároveň si neuvedomoval, že dvere idú zavrieť aj jemnejšie a nie trieskaním; a druhú noc, kedy sa prikotrmácala skupina Poliakov, ktorí si zasa mysleli, že v sebe ešte nemajú dostatok alkoholu a že steny musia byť aspoň tri metre silné. Keď som hlboko v noci s kruhmi pod očami volal na recepciu, či by sa pokúsil stlmiť volume týmto susedom, dostalo sa mi odpovede, že sa o to ujo už pokúšal, no nerozumeli mu, tak to mám vraj skúsiť ja. Našťastie zakrátko prestali aj sami.

Chutné historické tramvaje v Miláne, ktoré sú rekonštruované a jazdia na ostrých linkách

V ďalšej časti opíšem návštevu štvrtej najväčšej baziliky na svete – Duoma, opery La Scaly, da Vinciho Poslednej večere a prívetivej kostnice.

Doporučujem si tiež prečítať pekné zhrnutia nášho výletu na blogu mojej drahej polovičky, predovšetkým Výlet po Miláne, Stín milánskej katedrály a Túra po štadióne San Siro. O predmetoch posledných dvoch článkov si môžete prečítať v druhom a treťom dieli, takže si ešte nechajte malé miestečko umeleckého zážitku v duši aj pre mňa ;-)

Pokračovanie: Zápisky z Milána – Duomo, Scala, génuis da Vinci (2/3) »